Mercedes-Benz C 111

Šuškalo sa, že Mercedes-Benz plánuje niečo veľké. Keď ale stuttgartská automobilka na autosalóne vo Frankfurtuev septembri 1969 odhalila superšportový koncept, nejednému návštevníkovi padla brada. Dohady, či sa stojedenástka mala stať nasledovníkom legendárneho 300 SL „Gullwing“ alebo išlo len o experimentálne vozidlo, ako tvrdila po rokoch automobilka, sa už dneska nedozvieme, každopádne oproti dobovým konzervatívnym Mercedesom pôsobila ako zjavenie. Na konci šesťdesiatych rokov zažíval automobilový dizajn revolúciu. Hľadali sa nové riešenia a bola to naozaj búrlivá doba. Menil sa svet a s ním sa menili autá. Automobilový dizajn bol ovplyvnený leteckým priemyslom a kozmonautikou. Ale pokiaľ ide o samotnú konštrukciu, k žiadnym revolúciám nedochádzalo. To chceli ale v Mercedese zmeniť a rozhodli sa vyskúšať nové riešenia. Poďme sa o tomto projekte, ktorý sa okamžite stal vozidlom snov sedemdesiatych rokov, dozvedieť niečo viac.

Vývojoví inžinieri, na vtedy ešte označovanom modeli C 101, začali pracovať v roku 1967. Neskôr však právne oddelenie odporučilo zmeniť označenie na C 111. Nepripomína vám to niečo? Ano hádate správne, súvisí to s patentom Peugeotu na trojčíselné označenie s nulou uprostred. Ale späť k Mercedesu. O rok neskôr bol projekt posvätený správnou radou a odhodlaný tím sa pustil s obrovským nadšením do diela. Cieľom vývoja bolo otestovať použitie sklolaminátu upevneného na trubkovom priestorovom ráme a Wankelov motor, ktorého licenciu Mercedes zakúpil od NSU už v roku 1961 a skúšal ho v najrôznejších prototypoch. Mercedes najskôr použil trojrotorový Wankel s objemom 1,8 l. Motor bol zaujímavý priamym vstrekovaním paliva. Jednotka s atmosférickým saním disponovala výkonom 206 kW (280 k) při 7000 ot./min. Vozidlo dosahovalo až 270 km/h a z 0 na 100 km/h zrýchlil za nejakých 5 sekúnd. Napriek tomu sa ale koncept dočkal niekoľkých výhrad. Karoséria nebola veľmi prehľadná a bol z nej zlý výhľad von, nepáčil sa ani prakticky žiadny batožinový priestor.

Vzápätí v marci 1970 sa na ženevskom autosalóne predstavil model C 111-II. Konštruktéri sa opäť predviedli v tom najlepšom svetle. Uhladili tvar laminátovej karosérie, podarilo sa im dokonca vylepšiť aerodynamiku na v tej dobe skvelý súčiniteľ odporu vzduchu 0,325. Naviac do zadných bokov oproti predchádzajúcej verzii zakomponovali elegantné postranné okna namiesto pôvodných nasávacích. Nepekné hranaté zadné lampy nahradili športovejšie guľaté.  Ubudlo i svetlometov v čelnej partii. Technická výbava vozidla sa rozrástla o dosiaľ neobvyklé prvky, ako boli ABS, päťstupňová prevodovka, regulované sanie, dve oddelené palivové nádrže pre lepšie rozloženie hmotnosti, nastaviteľná výška tlumičov alebo elektronická kontrola prívodu paliva. Dobové trendy sa premietli i do interiéru, kde stojí za zmienku napríklad vertikálne umiestnené autorádio Becker vyrobené špeciálne pre C111 alebo atypicky upevnené trojbodové bezpečnostné pásy v tvare „V“.

Pred zadnú nápravu nezameniteľnej laminátovej karosérie sa dostal vstrekovací štvorrotorový Wankel s výkonom 257 kW (350 koní). Pri skúškach dosahoval maximálnu rýchlosť až 300 km/h! Akceleráciu na stovku zvládol za 4,9 sekundy. Za trojnásobok tohoto času ukázal rýchlomer dvojstovku. To sú neuveriteľné hodnoty dnes, nie to pred pol storočím. Napriek tomu, že sa podarilo dostať až na samotné hranice konštrukcie motoru, výsledeo nespĺňal vysoké štandardy Mercedesu z hľadiska spoľahlivosti a životnosti. Prísnejšia emisná legislatíva v Spojených štátoch sa ukázala ako ďalšia komplikácia a nasadeniu do výroby nepomohla ani prichádzajúca ropná kríza. Neboli to však len nevýhody motora s rotačnými piestami, ktoré nakoniec vedli k rozhodnutiu nepokračovať v sériovej výrobe C 111. Počiatkom 70. rokov sa pasívna bezpečnosť stávala stále dôležitejším faktorom vývoja automobilov. Plastová karoséria C 111 bola v tomto ohľade oproti bežnej karosérii z oceľového plechu nevýhodou. A tak sa v roku 1971 v Stuttgartu rozhodli nepustiť toto superšportové vozidlo do sériovej ani malosériovej výroby.

Už spomínaná ropná kríza v roku 1973 postrčila konštruktérov k myšlienke osadiť športovú ikonu vznetovými motormi. To bola tá správna príležitosť predstaviť naftové motory ako úsporné pohonné jednotky a vyvrátiť ich povesť hlučného motora bez dynamiky. Testovacie oddelenie vybavilo C 111-II päťvalcovým vznetovým motorom. Testované vozidlo, ktoré je dnes interne známe ako C 111-II D, využívalo systémy preplňovania a medzichladenia, vďaka ktorým zo sériového trojlitrového motora s výkonom 59 kW (80 k) z modelu 240 D vymáčklo veľmi pekných 140 kW (190 k). S ním potom bolo na testovacom okruhu Nardò dosiahnutých v júni 1976 hneď 16 svetových rekordov, medzi nimi 13 pre dieslové vozidlá a tri pre vozidlá s akýmkoľvek typom motora. Priemerná rýchlosť predstavovala 252 km/h, čo bolo dôkazom, že vznetové motory od Mercedesu boli schopné výkonu, hodného špičkového športovca.

Hovorí sa, že zo siedmich vozidiel prvej generácie sa zachovali len dva. Jeden bol zničený pri testovaní a zvyšné boli zošrotované☹. Kompletná séria piatich vozidiel druhej verzie sa nachádza v továrenskom múzeu, kde sú príležitostne k videniu. Možno ale nejaký kúsom máte u vás doma, pretože všetci výrobcovia hračiek i profesionálnych modelov chceli mať tento unikát vo svojom portfóliu. Tak doma prehrabte svoje krabice s angličákmi a pokiaľ ho nájdete, uložte na čestné miesto do vitrínky.

Text: mycars4fun.com
Foto: Mercedes-Benz a archiv